Krojárka – som ja, Magdaléna Miklovič Černoková, obyčajná žena s neobyčajným remeslom v ruke. Študovala som filozofiu, sociálnu prácu, pedagogiku. Vždy som mala blízko k umeniu a tvorbe.
Obdobie rodičovskej dovolenky bolo pre mňa stíšením, priestorom, kedy som popri dlhých prechádzkach s dcérou v kočíku často navštevovala babičku Máriu – sediacu vždy pri mihli s ihlou v ruke, obklopenou farebnými bavlnkami, plátnom, nákresmi. Babička bola láskavým rozprávačom tradícií, zvyklostí a ja trpezlivým poslucháčom so živým záujmom. Nasávala som cenné informácie od vtedy 84 ročnej umnej ženy a stala som sa spojkou – rýchlymi a zdravými nohami, ktoré babička Mária po ručnom vyšití poslala ku kamarátke Matilke, vtedy 83 ročnej majsterke trukovania, na dorobenie. Keď som prvýkrát videla Matilku trukovať, rozbúšilo sa mi srdce a ja som okamžite vedela, že toto fascinujúce remeslo sa naučím. Chodila som k nej veľmi často a obdivovala ju pri trukovaní, užívali sme si obojstranný záujem. Matilka mi dovolila sledovať ju pri práci, no často schladila moju ambíciu – že boli mnohé, ktoré si mysleli, že sa naučia trukovať, no nikdy sa tak nestalo.
Tak som si roky trukovala iba v mojich predstavách, zbierala kroje, vzory, nápady, móresy, postupy, strihy, kombinácie, ustrojenia a užívala si plné chvíle so svojou, o takmer 5 0 rokov staršou, kamoškou… 5 rokov trvalo, kým som si konečne zohnala svoju trukovačku, lebo na Matilkinu som sa mohla vždy iba pozerať, čo ma však vôbec neodradilo. Veľmi živo si spomínam na vytúžený okamih, kedy sme s manželom Jankom priniesli už moju trukovačku vedľa tej Matilkinej a jedna vedľa druhej sme si hrkotali (Trukovanie je veľmi hlučný proces)… a ono to išlo, na prekvapenie oboch. Dnes je rok 2024, obe moje múzy – babička Mária 94, a vzácna priateľka a majsterka Matilda 93 sú v požehnanom veku stále súčasťou môjho krojového sna…
